Freshfem.sk
Lifestyle

Úspešná režisérka skúma strach, ktorý ochromuje akékoľvek racionálne uvažovanie. Jej tvorba prekračuje hranice a rúca stereotypy (Rozhovor)

„Čo sa týka divadelného remesla, som samorast."

4. september 2017, 22:14
zdroj: Jakub Gulyás
4. september 2017, 22:14

Sláva Daubnerová herectvo ani réžiu nikdy neštudovala, no ako sama vraví, je samorast. K divadlu ju ťahala nekonečná inšpirácia a túžba tvoriť niečo odlišné. Je držiteľkou niekoľkých ocenení a za najväčší úspech považuje to, že sa umeniu venuje profesionálne a že sa ním aj živí. Spolupracuje s množstvom slovenských i českých divadiel a v činohre Slovenského národného divadla sa momentálne hrá jej kontroverzné dielo inšpirované skutočným príbehom zo Štúrova, ktorý bol pomerne dosť medializovaný. O jej hrách, tvorbe, úspechoch ale i o tom, prečo by podľa nej mali mladí ľudia viac navštevovať divadlo, sme sa porozprávali v tomto rozhovore. 

 

Sláva, ahoj! Vieme o tebe, že si umelkyňa na volnej nohe. Čo presne to znamená?

Ahojte! Mám to šťastie, že sa živím tým, čo napĺňa môj život nejakým vyšším zmyslom. Môj záber je pomerne široký, venujem sa nezávislým projektom, opernej réžií aj činohre. Bez ohľadu na to, o akú scému však ide, sa snažím o hľadanie svojbytného jazyka. Vo voľnom čase najradšej robím niečo, čo s umením nesúvisí. Potrebujem slnko, čerstvý vzduch a aktívny pohyb. Samozrejme rada idem na koncert alebo do kina, ale pri tom nedokážem vypnúť na sto percent, ak sa to vôbec dá. 

 

Úspešná režisérka skúma strach, ktorý ochromuje akékoľvek racionálne uvažovanie. Jej tvorba prekračuje hranice a rúca stereotypy (Rozhovor) 

Si režisérka, performerka aj herečka. Čo z toho všetkého berieš ako svoju prioritu?

Ako prioritu beriem predovšetkým réžiu a vlastné nezávislé projekty, kde sa réžia prelína zároveň s bytím na javisku, so mnou ako performerkou, čo stojí na iných základoch ako klasické herectvo. Za všetkým je práca na nejakej téme, dramaturgicko – réžijnej koncepcii, vizuálnom jazyku a scénickom tvare. Uvažovanie nad tým je to, čo ma najviac zaujíma. Moje herecké aktivity vnímam skôr ako príjemný bonus.

 

Neštudovala si ani herectvo ani réžiu. Ako si sa teda dostala do tejto oblasti?

Študovala som kulturológiu na FFUK. Neskôr som si dorobila doktorát na katedre divadelných štúdií na VŠMU, takže opäť teoretický smer. Teória je pre mňa obrovský zdroj inšpirácie a východisko celej mojej tvorby. Ale čo sa divadelného remesla týka, som samorast. Divadlo ma pohltilo na strednej škole, recitovala som a neskôr sme si založili s priateľmi amatérsky súbor. Neviem to úplne pomenovať, ale kým som neobjavila tvorbu ako takú, mala som pocit, že nie som úplná. Až neskôr som pochopila, že takýto spôsob sebavyjadrenia jednoducho potrebujem k životu a nedokázala by som bez neho existovať. 

 

Úspešná režisérka skúma strach, ktorý ochromuje akékoľvek racionálne uvažovanie. Jej tvorba prekračuje hranice a rúca stereotypy (Rozhovor)

 

Čo pokladáš za svoje najväčšie úspechy?

Som držiteľkou niekoľkých ocenení, ale beriem ich s rezervou. Za najväčší úspech považujem to, že sa umeniu venujem profesionálne a že sa tým živím. To bol vždy môj sen a stále to neberiem ako samozrejmosť. Ocenením je, keď môj projekt podporí grantová komisia a dá mi tým zelenú, že môžem tvoriť ďalej. Každý rok človek začína odznova a musí neustále dokazovať, že na to má. A samozrejme veľkým ocenením je, keď dostanem ponuku z opery alebo činohry robiť titul, ktorý ma zaujíma a v tomto mám zatiaľ naozaj šťastie, že mi ponúkajú robiť projekty, ktoré mi konvenujú. 

 

V činohre Slovenského národného divadla sa od mája hrá jedna z tvojich najnovších hier - Spievajúci dom. Je to celkom kontroverzné dielo, ktoré vychádza zo skutočného príbehu ženy, ktorá roky terorizovala svojich susedov hlasnou opernou hudbou. Celé je to trochu strašidelné, bolo tvojím zámerom vyvolať v divákoch strach?

Čo sa strachu týka, je to veľmi nebezpečná emócia, ktorá ako už z našej minulosti vieme, slúžila na upevňovanie moci. A v spoločnosti funguje dodnes, len na inej úrovni. Spievajúci dom je prípad zo Štúrova, ktorý bol pomerne dosť medializovaný. Jedná sa vlastne o takú absurdnú susedskú kauzu, kedy jedna žena dokázala celých štrnásť rokov týrať svojich susedov opernou hudbou, ktorú púšťala na hranici povoleného hluku. Moja hra skúma tento boj jednotlivca proti nejakej komunite ľudí, bizarne sa pohráva s tým, ako ľuďom hudba zasiahla do života, skúma stav ticha ako stav mieru, v ktorom nevieme existovať, ale aj spomínaný strach, ktorý dokáže ochromovať akékoľvek racionálne uvažovanie. 

 

Úspešná režisérka skúma strach, ktorý ochromuje akékoľvek racionálne uvažovanie. Jej tvorba prekračuje hranice a rúca stereotypy (Rozhovor)

 

„Na kedysi tichej ulici sa z rodinného domu každé ráno o šiestej rozozvučia operné árie. Rozliehajú sa ulicou až do večierky. Susedia sú zúfalí. Majiteľka záhadného domu, ktorá tieto árie púšťa, terorizuje týmto netradičným spôsobom svoje okolie už 15 rokov. Kolujú o nej legendy. Nikto presne nevie, prečo to vlastne robí. Existujú dohady, že za všetkým je dávny spor so susedom, ktorého psík štekal tak, že z neho majiteľku spievajúceho domu bolievala hlava. Keďže nedosiahla spravodlivosť, rozhodla sa pre krutú pomstu. Pomstu, ktorá trvá už 15 rokov. Údajne vychádza von len zriedka. Niektorí tvrdia, že v dome už vôbec nežije a býva v inom meste. Strašidelný „hrajúci dom“ je vraj v skutočnosti prázdny. Vraj žena svojich trpiacich susedov sleduje cez kamery z pohodlia iného domova. Iní majú teóriu, že už nežije a záhadu „hrajúceho domu“ si vysvetľujú mysticky. Inscenácia Spievajúci dom slovenskej režisérky Slávy Daubnerovej vychádza z reálnej udalosti, chce sa však na ňu pozrieť s marthalerovským odstupom a nadhľadom ako na hudobný príbeh malej komunity ľudí a jednotlivca, ktorý sa za nejasných príčin obráti jedného dňa proti komunite." Sláva Daubnerová - Spievajúci dom/činohra/SND

 

Kde všade si môžeme pozrieť tvoju tvorbu? 

Zväčša to uverejňujem na FB, takže tam si môžu diváci nájsť všetky informácie. Moje sólové performancie Untitled a Solo lamentoso budem teraz na jeseň hrávať v a4 nultý priestor na Karpatskej. Untitled hrám 27 a 28 septembra. M.H.L. hrávam naďalej v Štúdiu 12 v Bratislave na Jakubovom námestí, najbližšie 18 októbra. Okrem toho je naplánované turné po slovenských mestách – už v septembri hráme v Košiciach, Prešove, Prievidzi ale prídeme aj do Žiliny, Zvolena, Stupavy. No a okrem toho moje činoherné projekty si diváci môžu pozrieť už v sepmebri, 7 septembra sa hrá veľmi zaujímavý projekt Desatoro v SND, kde som režírovala Štvrté prikázanie a 19 septembra sa hrá Spievajúci dom. A keby ste mali cestu do Prahy, tak tam momentálne pripravujem pre Národní divadlo tretiu operu, Výlety pána Broučka Leoša Janáčka. Premiéra je 22 marca 2018. A okrem toho sa tam stále hrajú dve jednoaktovky D.Šostakoviča, ktoré som tam premiérovala v roku 2014 a to je chuťovka, ktorú vrelo odporúčam. Okrem toho sa na jar bude hrať aj Gounodov Romeo et Juliette, ktorú som tam robila v roku 2015.

 

Úspešná režisérka skúma strach, ktorý ochromuje akékoľvek racionálne uvažovanie. Jej tvorba prekračuje hranice a rúca stereotypy (Rozhovor)

 

Čím je tvoja tvorba originálnejšia? Čím sa odišuješ?

To asi neprináleží hodnotiť mne, ale určite je to veľmi výrazná práca s vizuálnou stránkou, výtvarnou štylizáciou, pohybom, ďalej hudbou a často pracujem s projekciou, ale nie je to podmienka. Myslím v obrazoch. A istý systém práce, ktorý je možno poznať na nejakej štruktúre hry, na spôsobe uvažovania, práci s materiálom, výskumom v teréne, rešeršom a teoretickým prístupom. 

 

Pri autorských projektoch si vymyslíš celý koncept, text, scénu a kostýmy sama? Čím sa inšpiruješ?

Pri svojich sólach, respektíve keď sa jedná o môj autorský projekt, je to takpovediac súčasť uvažovania o celom tvare, a tam si riešim všetko sama. Je to aj logické, pretože prvé čo sa v mojej hlave rodí je práve výtvarný obraz. Keď režírujem napríklad operu, alebo idem do väčších vecí, tam si už prizývam spolupracovníkov, scénografa, kostýmového výtvarníka, častokrát svetelného dizajnéra aj človeka na videoart, pretože pri tom objeme sa to už nedá zvládnuť. Okrem toho má vstupovať do dialógu s ďalšími umelcami baví a inšpiruje. Je však dôležité, aby bol režisér obklopený ľuďmi, ktorí jeho umeleckej vízií rozumejú a vedia sa na neho naladiť. Inšpiruje ma všetko nedivadelné, predovšetkým výtvarné umenie. Na začiatku si vždy skladám takú mapu z obrázkov, skladám si takú mozaiku. A inšpiruje ma hlavne odborná literatúra, hlavne filozofia a dejiny kultúry či umenovedné časopisy.

 

Úspešná režisérka skúma strach, ktorý ochromuje akékoľvek racionálne uvažovanie. Jej tvorba prekračuje hranice a rúca stereotypy (Rozhovor)

 

Čo je pri réžii divadelnej hry najdôležitejsie? Koľko približne trvá jej finálne zrealizovanie?

Ak ju píšem tak asi rok. Samozrejme, začínam o tom rozmýšľať podstatne skôr, ak počítam aj to, kedy začnem o téme uvažovať a zaoberať sa ňou, čiže s tzv. “rodením” v hlave sú to tri roky. 

 

Aké žánre uprednostňuješ?

Nedefinovateľné. Nemám rada akékoľvek zaradenia a najradšej mám diela, ktoré práve akékoľvek žánre prekračujú a rúcajú stereotypy.

 

 

Máš nejaký vzor?

Pravdupovediac nie. Nikdy som sa nejakými vzormi neriadila. Sú však osobnosti, ktoré ma inšpirujú ľudsky, alebo prístupom k tvorbe, pracovitosťou. Takou osobnosťou, ktorá ma nesmierne ovplyvnila bola určite Magda Husáková Lokvencová. Alebo Louise Bourgeois. 

 

Úspešná režisérka skúma strach, ktorý ochromuje akékoľvek racionálne uvažovanie. Jej tvorba prekračuje hranice a rúca stereotypy (Rozhovor)

 

Čo plánuješ do budúcnosti, kam sa chceš vo svojej profesii ešte posunúť?

Rada by som nadviazala spoluprácu aj v zahraničí, ale také niečo nepríde zo dňa na deň, mám pred sebou ešte veľa práce. A hlavne sa udržať pri povolaní, ktoré mi dáva zmysel. Aby mi zmysel dávať neprestalo, aby som nestratila chuť tvoriť. To je niekedy najťažšie, než akékoľvek méty. 

 

Úspešná režisérka skúma strach, ktorý ochromuje akékoľvek racionálne uvažovanie. Jej tvorba prekračuje hranice a rúca stereotypy (Rozhovor)

Sláva, ďakujeme ti za rozhovor. Možno ešte na záver otázka, prečo by podľa teba mali mladí ľudia viac chodiť do divadla? 

Nepoviem nič nové a znie to ako klišé, ale mali by chodiť viac do divadla, pretože divadlo ich môže nútiť myslieť a myslieť inak. Kriticky. Mali by chodiť do divadla, aby v sebe objavili citlivosť, empatiu, naučili sa uvažovať v iných kódoch, vnímať dielo a tým pádom svet inými pórmi. Mali by hlavne vyhľadávať aj iné žánre, možno nie bežne dostupné. Ďakujem.

  

Viac si pozri na jej Facebooku alebo web stránke. 

 

Vyjadri svoj názor na článok
0
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
Odpad! Menej takýchto článkov
Super! Viac takýchto článkov
Povedz nám, prečo sa ti článok nepáči:
Ďakujeme za tvoj názor!
Pomáha nám a autorom pri skvalitňovaní obsahu na stránke.
Zobraziť 1 komentár
Diskusia
Diskusia je len pre prihlásených
1 komentár
Zoradiť komentáre podľa obľúbenosti času pridania
avatar
LightYagami5. september 2017, 1:22

pekne dojesrali ten refresher. aby si clovek 10 uctov zakladal na jednej stranke kvoli jednemu komentu. -_-

0 Odpovedať · Nahlásiť
Najčítanejšie na webe
48 hodín / 7 dní / 30 dní