Freshfem.sk
Lifestyle

Aj napriek ťažkým životným skúškam je primabalerína Romina Kolodziej príkladom, že ak na sebe tvrdo pracuješ, svoj sen si určite splníš (Rozhovor)

V detstve jej zistili skoliózu, prežila vážnu autonehodu a hrozilo jej ochrnutie. S baletom však nikdy neprestala a na doskách divadla tancuje dodnes.

15. február 2017, 16:52
15. február 2017, 16:52

Ak si predstavíš prototyp baletky z Labutieho jazera, Romina Kolodziej je jej verným stelesnením. Je krásna a charizmatická s pôvabným ženským prejavom. Je okolo nej energia, ktorá nás núti sa na ňu stále usmievať. Hovorí z nej skúsenosť, pokora a miestami máme pocit, že prišla odniekiaľ z rozprávky. Rodáčka z Krakowa má však za sebou naozaj ťažkú drinu. Vyštudovala klasický tanec v poľskom Gdansku, pôsobila vo Francúzsku aj v Rakúsku a vo svojich 23. rokoch sa stala primabalerínou Slovenského národného divadla. Dnes má Romina tesne po tridsiatke a dosiahla absolútny vrchol svojej baletnej kariéry. Neustále jej chodia ponuky či už zo zahraničia, ale aj z rodného Poľska. V Bratislave si však vytvorila zázemie, ktoré sa nedá tak ľahko opustiť. Žije tu už 11 rokov, vybudovala si tu kariéru, utužila priateľstvá, zaľúbila sa a porodila syna, ktorého popri svojej vyťaženosti s láskou vychováva. Bratislava sa stala jej domovom, ktorý si zamilovala rovnako ako balet.

 

Ahoj Romina. Prezraď nám, ako si sa dostala k baletu? Kedy si v sebe objavila toto nadanie?

Ahojte! Už v detstve som bola veľmi aktívne dieťa. Mama náhodne našla v novinách článok, že vyhlasujú konkurz do baletnej školy. Išla som na prijímačky a zobrali ma. Balet som si zamilovala. Už vtedy som sa zúčastnila niekoľkých medzinárodných súťaží a všimol si ma riaditeľ školy v Gdansku, ktorý mi ponúkol, aby som šla študovať k nim. Zacítila som lepšiu príležitosť a na škole boli aj dobrí pedagógovia. Aj keď bolo ťažké odísť z domu tak ďaleko od rodičov v pomerne mladom veku, rozhodla som sa ísť za svojím snom.

 

 Romina počas predstavenia

Aj napriek ťažkým životným skúškam je primabalerína Romina Kolodziej príkladom, že ak na sebe tvrdo pracuješ, svoj sen si určite splníš (Rozhovor)

 

Ako si sa dostala na Slovensko?

Príchod na Slovensko bol pre mňa viac menej šťastnou náhodou. Po škole som dostala kontrakt do Francúzska stať sa členkou tanečného súboru Europa Dance. Bol to súbor mladých začínajúcich tanečníkov a mala som možnosť tancovať choreografie od svetových choreografov ako napríklad Jiřího Kyliána, Matsa Eka a Ohada Naharina. V tom čase som dostala ponuku aj z Viedne zo Štátnej opery. Behala som medzi Francúzskom a Rakúskom a bolo to celkom náročné. Vo Viedni som si vytvorila veľmi pekné vzťahy s kolegami zo Štátnej opery. Dozvedela som sa, že väčšina z nich sa chystá na konkurz do Slovenského národného divadla v Bratislave. Predtým som v Bratislave nikdy nebola a na tento konkurz som si dokonca nepodala ani prihlášku. Išla som tam len tak na výlet, tešila som sa, že uvidím Bratislavu a že si trocha zacvičím. Čo bolo pre mňa neuveriteľné, bol fakt, že vtedajšiemu riaditeľovi baletu SND, Emilovi Bartkovi, som sa na tréningu tak zapáčila, že mi bez prihlášky ponúkol miesto demi sólistky. V takom mladom veku to bolo pre mňa veľkým lákadlom a imponoval mi aj fakt, že by som pracovala so svojimi kolegami z Viedne. Ponuku som vzala, postupne sa vypracovala na hlavnú sólistku alebo inak primabalerínu a dnes je to už cez desať rokov, čo je Bratislava mojím domovom.

 

predstavenie Labutie jazero

Aj napriek ťažkým životným skúškam je primabalerína Romina Kolodziej príkladom, že ak na sebe tvrdo pracuješ, svoj sen si určite splníš (Rozhovor)

 

Predtým si pôsobila vo Francúzsku aj v Rakúsku, tvoj príchod asi nebol jednoduchý. Na čo sa ti zvykalo na Slovensku najťažšie?

Začiatok bol pre mňa naozaj ťažký, nakoľko som predtým pôsobila v oveľa väčších európskych mestách. Bratislava desať rokov dozadu predsa len nebola to, čím je dnes a aj jazyk bol pre mňa zo začiatku bariérou. Celkovo bolo Slovensko veľkou zmenou. Ale obľúbila som si to tu, krajinu, mesto, ľudí a po toľkých rokoch som si tu vytvorila zázemie. V Bratislave som prežila kus svojho života, zamilovala som sa tu, porodila syna, vybudovala kariéru a toto mesto sa stalo mojim domovom, ktoré sa zatiaľ nechystám opustiť. Držia ma tu významné veci a udalosti, ktoré sa nedajú len tak zahodiť za hlavu a začať nový život niekde inde. Významné pracovné príležitosti, prichádzali úlohy za úlohami a tancovala som role, o ktorých som sa predtým neodvážila ani snívať.

 

 Angelika

Aj napriek ťažkým životným skúškam je primabalerína Romina Kolodziej príkladom, že ak na sebe tvrdo pracuješ, svoj sen si určite splníš (Rozhovor)

 

V detstve ti diagnostikovali skoliózu a na Slovensku si mala vážnu autonehodu, po ktorej ti lekári povedali, že možno už nebudeš chodiť. Ako si prekonala tieto prekážky a čo stojí za tvojím neoblomným odhodlaním nikdy sa nevzdať?

Keď mi lekári diagnostikovali skoliózu bola som v treťom ročníku na konzervatóriu. Balet tomu neprospieval a bolo mi povedané, že najlepšie bude s baletom skončiť. Ja som však balet milovala a neplánovala som sa ho vzdať. Rozhodla som sa s týmto problémom bojovať, cvičila som dvakrát toľko ako som mala, pravidelne som chodila na rehabilitácie, veľa som plávala. Neskôr boli sami lekári prekvapení, že tanec mi paradoxne prospieva. Dodnes to síce nie je úplne v poriadku, ale človek sa aj vekom naučí istým spôsobom ovládať svoje telo a narábať s ním. Autonehoda, ktorá sa mi stala už na Slovensku bola pre mňa omnoho horšia. Stala sa tesne pred premiérou Ivana Hrozného, v ktorej som mala stvárniť hlavnú rolu Anastázie. V divadle máme taký zvyk, že si kupujeme medzi kolegami malé darčeky. Počas cesty na nákup som dostala šmyk a havarovala som. Dnes ďakujem za to, že som vtedy bola sama v aute aj na ceste a nikomu som neublížila. Auto sa prevrátilo a začalo horieť. Pri náraze som si zlomila štvrtý a piaty stavec chrbtice, ktoré zodpovedajú za funkciu nôh. Z auta som vyšla ešte sama po svojich a nemala som na sebe ani škrabanec. V sanitke som začala pociťovať horšiu pohyblivosť, ale ani vo sne mi nenapadlo, že by som mohla mať zlomenú chrbticu. V nemocnici na röntgene mi lekári oznámili veľmi nepríjemnú správu. S baletom sa musím rozlúčiť a bude vôbec zázrak, ak budem chodiť. Ľudská psychika vie byť niekedy veľmi silným ťahačom. Ja som sa "zaťala" a rozhodla sa nevzdať. Povedala som si, že to dokážem, že chodiť budem a dokonca, že budem aj tancovať. Vtedy som skutočne pocítila, aká dôležitá v živote je rodina a priatelia. Z okolia som cítila, že im nie som ľahostajná a záleží im, čo so mnou bude a to ma veľmi podržalo. Prvé mesiace po nehode som mohla len stáť alebo ležať, sedieť som nemohla vôbec. Nosila som korzet, chodila som na rehabilitácie a v podstate som sa učila znova chodiť. O tri mesiace som znova stála na doskách baletu SND. Bol to pre mňa obrovský stres a mala som pocit, že idem tancovať prvýkrát v živote. Tanec nie je len o nohách a pohybe. Je o duši, o tom ako sa cítite a čo prežívate. Ja som sa po tejto nehode druhýkrát narodila, dostala som novú šancu a to ma veľmi poznačilo. Moje vnímanie je iné ako predtým, a s tým súvisí aj môj tanec. Viem, že tancujem inak ako som tancovala predtým, život prežívam intenzívnejšie a teším sa z každého nového dňa.

 

Romina s priateľom

Aj napriek ťažkým životným skúškam je primabalerína Romina Kolodziej príkladom, že ak na sebe tvrdo pracuješ, svoj sen si určite splníš (Rozhovor)

 

Máš malého syna, pozoruješ na ňom nejaké sklony k tancu? Chcela by si aby bol z neho tanečník?

Mám syna Nicholaska, ktorý sa tu narodil a v apríli bude mať päť rokov. Vychovávame ho spolu s priateľom a veľkou podporou sú moji rodičia, ktorí mi pomáhajú, nakoľko som dosť vyťažená a  často cestujem za vystúpeniami. Nicholas je veľmi rád u babky, ona si ho rozmaznáva a je oveľa benevolentnejšia ako ja. Ja ho stále kontrolujem. (smiech) Niekedy ho brávam aj do divadla a na javisku sa mu páči. Má dobrú predispozíciu na tanec. Má pekne klenuté nohy, počuje rytmus v hudbe a rád tancuje, takže po mne niečo asi podedil. Ale úprimne, netúžim po tom, aby bol tanečníkom. Je to asi tým, že viem, čo všetko to obnáša, koľko driny a úsilia musí človek vynaložiť, aby sa niekam vypracoval.

 

Romina so synčekom Nicholasom

Aj napriek ťažkým životným skúškam je primabalerína Romina Kolodziej príkladom, že ak na sebe tvrdo pracuješ, svoj sen si určite splníš (Rozhovor)

 

Dnes ti patrí miesto hlavnej baleríny alebo inak primabaleríny Slovenského národného divadla. Máš ešte nejaký vyšší cieľ, ktorý by si chcela v budúcnosti vo svojej kariére dosiahnuť?

Čo sa týka hierarchie v divadle, dosiahla som už vrchol. Nemám sa kam vyššie posunúť. Teraz to vnímam tak, že sama sebe chcem dokázať, že som hodná tejto pozície. Stále na sebe poctivo pracujem a každý raz, keď idem na javisko, dávam zo seba maximum. Primabalerínou som už šesť rokov. Tento titul dostávajú väčšinou baleríny, ktoré sa blížia ku koncu svojej kariéry. Je to niečo ako zásluha alebo ocenenie. Ja som sa k tomu dostala veľmi skoro, čo bolo a stále je pre mňa veľkou výzvou.

 

V akých predstaveniach ťa aktuálne môžeme vidieť tancovať.

Korzár, Spiaca krásavica, Labutie jazero, Nižinskij,...

 

Čo považuješ za svoj doterajší najväčší úspech?

Za môj životný úspech považujem svojho syna. Nicholas je moje najväčšie šťastie. A určite za úspech považujem aj to, čím som si vo svojom súkromnom živote prešla popri tvrdej práci, že som to ustála, nezlomilo ma to a šla som ďalej.

 

Romina so synčekom

Aj napriek ťažkým životným skúškam je primabalerína Romina Kolodziej príkladom, že ak na sebe tvrdo pracuješ, svoj sen si určite splníš (Rozhovor)

 

Aká najzaujímavejšia zahraničná pracovná ponuka ti prišla, počas pôsobenia na Slovensku? A prečo si ju odmietla a zostala tu?

Ponuku ísť do Berlína vnímam za najzaujímavejšiu. Prišla pred pár rokmi a veľmi som váhala, či ju nezobrať. Nakoniec však zavážilo to, že som mala na Slovensku už určité zázemie, vychovávam tu syna, mám tu priateľa, známych a Bratislava mi ponúkla pracovné možnosti, ktoré zo mňa vo svete baletu spravili to, kým dnes som.

 

Ďakujeme ti za rozhovor, držíme ti palce v súkromnom aj pracovnom živote a čo inšpiratívne by si na záver odkázala naším čitateľom?

Možno to, čo inšpiruje aj mňa. Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov. Všetkým prajem, aby išli za tým, čo naozaj chcú. Či bude tá cesta dlhá alebo krátka, ťažká alebo ľahká, aby vždy verili, že ich cieľ je dosiahnuteľný. Každý jeden človek môže dosiahnuť to čo chce, pokiaľ si za tým ide.

Vyjadri svoj názor na článok
0
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
Odpad! Menej takýchto článkov
Super! Viac takýchto článkov
Povedz nám, prečo sa ti článok nepáči:
Ďakujeme za tvoj názor!
Pomáha nám a autorom pri skvalitňovaní obsahu na stránke.
Zobraziť 1 komentár
Diskusia
Diskusia je len pre prihlásených
1 komentár
Zoradiť komentáre podľa obľúbenosti času pridania
avatar
l26919955. september 2017, 13:41

Skracuj url adresy a ZARÁBAJ PENIAZE TU: http://goo.gl/v2yMHD ***návod na YOUTUBE**

0 Odpovedať · Nahlásiť